The Július Koller Society pozýva výstavu Juraj Gavula, Matej Gavula: Homo Faber v Novej Cvernovke

Juraj Gavula, Matej Gavula: Homo Faber
trvanie výstavy: 13. 3. – 30. 6. 2020
text a odborná spolupráca: Peter Szalay
kurátori: Daniel Grúň a Zlata Borůvková

Výstava Homo Faber reflektuje socialistický modernizmus v jeho vzostupe a úpadku. Sleduje stopy vtedajšieho budovania a súčasného rozkladu na príklade sochárskych diel pre architektúry nemocníc. Monumentálna tvorba Juraja Gavulu, poučená školením u Václava Ciglera, vychádza z princípov minimalizmu a organickej plastiky. Matej Gavula v dialógu s archívom svojho otca odkrýva produkčné zázemie jeho tvorby a vlastným dielom komentuje prechod priestorov liečenia od reality k fikcii.

Plastika v architektúre tvorí významnú časť práce sochára Juraja Gavulu. Jeho minimalistické, dokonale opracované kamenné či betónové sochy a reliéfy plnia funkciu základných kameňov, fontán, stien či krytov technologických zariadení budov, no pôsobia aj ako diela autonómne od svojich architektonických hostiteľov. Výber z archívu Gavulových prác, ktorý pozostáva z jeho realizácii pre zdravotnícke zariadenia zo 70. a 80. rokov 20. storočia reflektuje trajektóriu vývoja žánru vtedy označovaného ako „tvorba pre životné prostredie“. Umenie v architektúre a verejnom priestore na Slovensku bolo počas týchto dvoch dekád programovou súčasťou architektonickej, či stavebnej produkcie a nevychádzalo to len zo súdobej legislatívy, určujúcej využitie  časti stavebných nákladov investičnej výstavby na vznik výtvarného diela, ale aj z vnútorných architektonických a umeleckých východísk modernizmu usilujúceho o nové formy syntézy.

Pôvodne ostro sledovaná formálna stránka umenia pre architektúru od 60. rokov minulého storočia, vypadla z hľadáčika expertných komisií  Slovenského fondu výtvarných umení (SFVU). Miesta ideologických cenzorov tu do veľkej miery nahradili architekti, dizajnéri a umelci, ktorí schvaľovali jednotlivé projekty skôr z pragmatického ekonomického hľadiska. Vynímajúc pamätníkovú tvorbu vo verejnom priestore sa presadzovali predovšetkým „apolitické“ témy, ktorých cieľom nebola priamočiara komunistická propaganda, ale vytváranie harmonického životného prostredia novej socialistickej spoločnosti. 

Až metaforický rozmer úsilia propagovať budovanie socialistického blahobytu nesie neobvyklá sochárska úloha, tvorba základných kameňov pre verejné stavby. Tieto objekty slúžili ako nástroj pre verejné prezentovanie, či lepšie obrad odštartovania výstavby plánovaných investícii  a zároveň mali ambíciu byť trvalým odkazom, pamätníkom, ktorý pre budúcnosť zachová mená svojich budovateľov. V období normalizácie patrili nemocnice po bývaní prirodzene k tým najpropagovanejším príspevkom zvyšovania kvality života v socialistickom Československu a v tomto období aj skutočne prebehla na Slovensku najmasívnejšia výstavba, ktoré dodnes tvoria väčšinu našej zdravotníckej infraštruktúry. Pre Juraja Gavulu boli práve takéto zdanlivo nepodnetné zákazky, priestorom na rozvíjanie vlastného tvorivého programu, jeho skúmanie materiálu, tvarovej redukcie a dokonalého remeselného spracovania. Základný kameň už svojou samotnou funkciou evokuje archetypálnu formu a Gavula ho varioval minimálnymi prostriedkami – vždy však ako jasný, konštrukčne čistý, stabilný blok.  

Základné kamene ako aj umelecké diela určené do interiérov a exteriérov boli iniciované projektantom architektúry. Voľba umelca a konkrétneho diela neprebiehala prostredníctvom súťaží či iných transparentných výberov, ale bola ponechaná architektovi. V prípade zdravotníckych stavieb to boli výhradne architekti špecializovaného štátne projektového ústavu, Zdravoprojekt Bratislava, ktorí si obľúbili spoluprácu s Jurajom Gavulom. Do veľkej miery to však nebola tvorivá spolupráca, architekti zväčša určili len základnú lokalizáciu či typ umeleckého diela a ostatné ponechali na voľbu sochára. 

Pri návrhoch pre architektúru výtvarník varioval predovšetkým vlastné motívy z komornej tvorby, než by sa usiloval o výrazný dialóg s architektúrou. Sú to v podstate vložené objekty – estetizujúce prvky v utilitárne strohej architektúre nemocníc. Napriek tomu v jeho reliéfnych stenách badať až architektonickú tektonickosť. Niektoré jeho fontány pôsobia ako modely fantastických krajín a miest, vždy v charakteristickej skratke a abstrahujúcej redukcii tvarov, kombinujúcej organické prírodné tvary s prísnou geometriou. 

Väčšina z Gavulových prác pre zdravotníctvo sú dnes na okraji záujmu svojich vlastníkov. Fontány sú pre nedostatok technickej údržby bez vody, niektoré základné kamene zarastajú v zanedbaných areáloch zariadení, iné boli presunuté do interiéru, či len tak pohodené mimo pôvodného miesta, no aj vďaka trvácim materiálom stále existujú bez zásadných zmien. Zrkadlia tak stav nezáujmu, zanedbania a zotrvačnosti s ktorou v súčasnosti fungujeme.

Výstava upozorňuje nie len na potrebu starostlivosti o umelecké diela z čias socializmu, ale nabáda k väčšej citlivosti všeobecne v rovine záujmu o verejný priestor a spoločne prospešnú infraštruktúru.

Peter Szalay

Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.